História
Opis kroniky vedenej Antonom Bellom st., písanej 12.12.1965. Jedná sa zrejme o opis.
Anton Bella žil a býval až do svojej smrti v Hornom Vadičove v osade u Slivkvov.
Prepis na tejto stránke bude autentický bez jazykovej úpravy! Slová v zátvorkách slúžia na vysvetlenie a uvádzajú dnešné slovné ekvivalenty a ich spojenia. Často chýbajú dĺžne,mäkčene a čiarky. Pravopisné chyby vyplývajú buď z vtedajšieho užívneho pravopisu , ale aj z nedokonalého resp.nedôsledného opisu!
Prepísal Jozef Pavlusík st. nar. 1956
1.strana kroniky písaná pánom Bellom. 12.12.1965
Úvod
V tejto kronika sa dočítame o historických udalostiach v našej obci.
Záznami ktoré sú tu uvedené pochádzajú z rokov 1803 a niektoré sú ešte staršie.Tieto historické udalosti sú opísané s kroniky Jozefa Androviča ktorý bol v našej obci učiteľom,organistom, a v obecnom(notárskom) úrade pisárom a účtovníkom.Tento študovaný človek bol obetavým osvetovým pracovníkom a miloval čistú slovenčinu, preto na začiatku svojich riadkov vždy uvádzal nasledovné:" a to nech je k nezabudnutelnej pamäti pre všetky pokolenia."
Kapitola prvá
Prvi občania v doline
Prvi do doliny tejto Vajčovskej bivať prišiel Lehocky s Lehoty za Váhom ktorý za mnohe roki služiaci u Vojvodu Vešeleniho ve Strečianskem zámku za jeho vernú službu jemu Pan predspomenutý(Vešeleni) dal splnomocenstvo aby si v jeho chrastiach a horách vibral kus zeme aj s horami a gruntamy ku obrabaniua dobivaniu chleba.Po mnohem skusovani a hľadani vynašiel v tejto doline roviny kusok od stromu holej (bez stromov chrastia-tŕnia)a osadel sa u Biski.Potom pojmuc sebe za manželku s ktorou ve společnosti (spolu) služili v tomto zámku jednu Francimerku ( Freizimmerku - slúžku?), s touto splodel jedneho syna a jednu céru (dcéru). Medzi tým syn v Teplici (zrejme Teplička nad Váhom) na hostine chcejúc hrdinsky kus preukázať na koni. Keď sylno(silno) rajtoval nemerkujuc do brány s koňonm rozohnatý (rozbehnutý)i kvoň (kôň) i on sa zabili. Po tomto smutnom páde ostal Lehocky bez syna. A tak prosiac Lehocky tohož svojho Pána Vojvodu(Vešeleniho) aby ku jeho cére z rodu zemanského sa mladík slobodne priženiť môhol našťastie priženil sa Pongracius, ináč Pan Pongrac potom o par rokov zas tomuto Lehockemu Pan Boh požehnal syna, ktorého pre rozmnoženia jeho famelie (familie) Lehockej pri živobiti (doma) zadržal a tak s céri Lehockej po pristupnikovi ("prižienčiarovi") Pongracovi je vo Vadičove famelia Pongrác a po synovi Lehockem famelia Lehocky. Tieto dve famelia primely (prijali) ku sebe služobníkov s týchto robeli gazdov davajuc im chraste kučovať vyrabať na rolu a kopanice s týchto sa v chotari tomto pole volne otvorilo.
Prepísal 2.1.2009 Jozef Pavlusík st.
Kapitola druhá
Opis historicko - štatisticky.
Uhorská krajina za starodávna nazivala sa Panonia pred prichodom madarskych bivali v nej rozličné národy. Pod Tatrami bivali slovaci ktorich vlasť sa rozprestierala až po Dunaj Rabsky a obsahoval v seba horny kraj tatransky,jednu časť Panonie a pomimo toho Moravu celú(!) a Sliezko(!). Ich panovníci bivali až na Velehrade a v Nitre (Svatopluk). Slovákov od pohanskeho bludu oslobodil a očistil a na vieru Kristovu obratili svati Ciril a Metod roku po Kristovom narodení 864 ktori aj literne umenie priniesli a sväte Pismo do slovenskeho jazika preloželi. Sväty Metod bol prvim Biskupom slovenskym a bival aj niegdy na Velehrade aj v Nitre.
V Panonii dolnom kraji medzi Dunajom a Tisov bivali ine narody a to Jardi,Kvadi,Dáci,Valasi,Vendi pod svojimi kniežatstvami. V roku 884 po Kristovom narodeni prišiel do Panonia silnejši národ Madarsky pod vodcom Arpádom Atilom ktoremu sa podarilo podmanit celu Panoniu. Osadil sa na urodnych rovinách medzi Dunajom Tisov. Slovaci ale svoje obidlenie v hornom kraji Tatranskem podržali. Madari v roku 1000 pod Stefanom Králom spojeli sa zo slovakmi a utvorili kralovstvo Uhorske od tej doby žili tu spolu Madari a Slováci v zhodnom priatelstve a zo spojenými silami branili svoje prava a Kralovstvo pred vpadom nepriatelským.
Madari boli s počiatku narod Pohansky a tak vo svojej pohanskej zurivosti ustavične vpádmi robili na susedne narody kresťanske ktorim boli strach a hruza a bič Božsky. Stoho pohanstva ich vytrhol a na vieru ich priviedol sväty Štefan Král, v roku hore spomenutom (r. 1000).Pred takými vpadmi a prenasledovania Madarmi mnohy Slováci dolne kraje zanechaly a okolo Tatier v horách a chrastiach osady (paseky) utvaraly, kučovali zeme vypalovali a chotári si robeli!
Pred tým zakial Váh cez Strečiansku horu odteku nemal do Trenčianskej stolice, ani Kysuca odteku riadneho nemala voda na mnohych miestach v močiaroch a marasoch stála. Kopce a strane teraz orne plochy vtedy boly chrastov zarastene vačšie vrchy boly hustými horami pokrite v ktorich všelijake divoke zveri sa nachádzali a množili, pri marasoch a močiaroch sa všelijake divé vtáky noseli a vylihali (liahli). Ludia chodeli do tých chrasti a ku tým marasom vtačie vajcia vyberať, ktore do malty ked sa Strčansky a starohradsky zánok(Starhrad) v roku 1215 stavali odtial aj povodne nazvisko dolina Vajčovska vzala! Druhá ale historicka uči alebo viprava že od častej zvady opakovanej ktore mali prvi obivatelia s chotarnikmi Varinci. Dostala dolina na toto nazvisko Vadičov.(...keď občania Vadičova chodili na jarmok do Varína,lebo patrili do fárnosti Varínskej (!) ,chodievali cez polia varínskych gazdov a tak vznikali zvady ,lebo im robili škodu na úrode).
Keď ale Váh cez Strečansku Horu prekopaný bol ,odtek cez stolicu Trenčanskú dostal potom všetky potoky s Trenčanskej stolice ku sebe prijal a zo sebou až do Dunaj Rábskeho vtiahol. Po uplinuti mnoho rokov voda s hor odtekajúca urobila a vymila doliny,marasi a močiare obschli. Dobra zem bola odnesená na dolne kraje a tu ostaly len strane a kopce s velikými jarkami, s ktorych tež každy rok privali ( povodne?) a búrky splakujú, ktore strane a kopce doposial Slovaci s potom v tvári ( v potu tváre) obrábajú, kučujú, kopú a chlieb v nich vydobivajú.
Zaznamenané Antonom Bellom 14.12.1965 podľa orginálu.
Opis urobil Jozef Pavlusík st. 1.1. 2009
Kapitola tretia
Začiatok vystavby kostola vo Hornom Vadičove.
Obec Horný Vadičov dokial bola malá ,par gazdov krestansko - katolických pozostaval a patrila do fary Varinskej kde do kostela v nedelu a sviatočné dni ba aj s dietkami narodenými ku sviatosti Krstu chodievali až do roku po Kristovom Narodeni 1788. Od tohoto roku keď sa famelia rozmohly vzala ohlad slavna vrchnost Cirkevná a svetska, do rozvahy vzdialenost cesty a nepriležitosť (nemožnosť) nemocných k ostatnemu konci života pripravovať, ustanovila tu Duchovnu vrchnosť prveho Patra, to je pána Farara Patra Jakuba Františkana zo Žilinskeho kláštora,tento najprv u Drlov ( do Drlvov volajú dvory oproti cintorínu ) vo velkej izbe na stole začas služieval Svatu Omšu ( v inej časti kroniky je uvedené,že citujem: " vysluhoval svätu omšu v drevenej chalupe u Drlov na kamenom stole!!! ) pokial sa na placi alebo záhrade z humna Kašikoveho kostelik dreveny ku odbivaniu služieb Božich nepripravil a nezhotovil ten Pater Kuba ( Jakub ?! ) aj v cintori proti Sovovim leži pochovany pokoj prachu jeho.
Po uplinuti 16 rokov ( malo byť14!)od roku 1788nariadila slávna vrchnosť jak duchovná tak aj svetská abi sa kostel murovany novy postavil na ktorý aj rezolucia (uznesenie, rozhodnutie) a asignácia (odboba zmenky) vyšla a sice z naboženskej kasi sa vytiahlo strieborných zlatých dvetisíc dvesto (2 200) alebo v šajnoch 5500 flu.Ku tejto sume zložili fárnici zlatých striebra 120 alebo v šajnách 300 flu.Počal sa kostol stavať dna 1 júna 1803 a stavali ho više troch rokov zakial sa nedohotovil. Cele dielo vyhotovene koštovalo penazi zlatých striebra 2 320 alebo v šajnach 5 800 fli. Keď ale z dopustenia Božieho zemetrasenie sa velike stalo dna 15 januara 1858 roku o tri štvrte na devať večer a trvalo šesť sekund a v tom čase sa kostol v mnohych miestach popukal, no nadovšetko sklepenie (klenby). Na túto reparáciu višlo podla asignaci s kasi náboženskej v roku 1863 21 aprila zlatých Rakuskeho čisla štyri tisic osemsto štyridsat štyri alebo v prepočte šajnových peňazí flu 12 110.
s predpisanej a doloženej sumy sa spravila nová kazatelnica obraz sväteho Mikulaša nový dlažba kamena s novym kamenom sa cela vyložila Stolic nových dvadcat jedna podne sa dala pálena cehla vnutornost kostola sa cela vybielila a rozpukliny sa maltou zatrely a ohádzaly. Dvere velke , bočne aj na Hrob Kristov sa celkom nove vyhotovely.Do okien všetkých sa nove rámy borove na fligre (?) aj so sklom osadely. Dach sa na kostole všetok novým šindelom pobil z veže sa cely stary krov zhodil a nový s plechom pokrity sa ozdobil. Zvon nový tro centovy velky sa na vežu vytiahol kde zvonova stolica celá z duboveho dreva soravená bola.
Na veži nova baňa pod krížom osadena bola (medena) a váži 36 funtov. Križ železný stari vežovy je dlhy pol druhej siahy a váži 90 funtov (45kg). Z vonka kostol sa tiež cely obielil na bielo a zeleno čo predtým len biely bol, potom okolo okien z vonku sa z malty biele rimce(asi šambrány) spravely a na predku kostola na uhloch piliere od zeme až po dach sa s cehel vymurovali čo predtým nebolo. Do obojich dverich to je do predných velkych a bočnych sa stlpy kamene osadeli pre tam boli dubove a smrekove. Do kostola zástavy dve velke a štiri lampáše ne žrtkach sa nadobudli.
Skrz tuto reparáciu omnoho vačšiu tvarnosť a oblubenosť oproti staremu kostolu nadobudol. Predspomenutá reparácia trval od roku 1863 21 aprila až do roku 1865. Toho dňa a mesiaca na toto opravenie kostola farnici nič neplatili ale museli ručnú prácu a vozovu konať to nee potrebný material voziť odkial im rozkázane bolo. Šifnici robeli maltu, niektori kamene poza kostol kopali ktory sa tiež novy po konci s kamenim obmuroval. Taktiež sa musela pri muraroch a tesaroch potrebna práca konať.
Reparáciu túto bol do arendy vyjednal Grün Šalamun zo Strečnaaredátor žid.
Murársky majster bol s Jablunkova Lodin(alebo Lomdin) aj ostatný murari . Tesari boli s Turca zo Sučian. Vežu oplechoval zo Žiliny Biringer Štefan, plechar. Kríž vežovy pomahaly osadiť tunajši občania a to Filip Zajac,Jan Zajac, Mišo Káčerik a Anton Cabadaj(mladenec).
Cele toto dielo sa previedlo za pana velkomožneho vysluželeho Dekana a farára Žuchu Martina a za richtára Pongráca Eugena
Riaditela a dozorca nad povinostov rukovnov a vozovov bol na ten čas Jozef Androvič Organista, ktorý aj túto celú historiu a spis pritomny podla svojej okovitosti(asi okovidosti) od začiatku zo starich spisov a ustneho podania starich dovtipnych občanov vyhotovil.
Spisal po skončenej práci dňa 21 aprila 1895
S orginalu opis prevedeny 13.12. 1965 opísal Anton Bella.
Opis z kroniky vykonal Jozef Pavlusík st(1956) v roku 2008 30.-31 decembra
Kapitola štvrtá
Horný vadičov a okolie boli od nepamäti obydlené to dosvedčujú staré zápisky na farskom urade uložene ktore vipravuju nasledovne:
Už dlho tomu čo sa v tejto doline usadili ludia spolu so zemanmi Pongrác,Lehocký, Jankovsky, Nosko katolici ,Vyšnovsky, Baršovsky, a Nozdrovicky vyznania luteránskeho už ti mali duchovneho správcu Mateja Šuhajdu luterána asi v roku 1655 za Imricha Tökölyho. Zemania vetdy darovali svojmu pastorovi s dedickým právom na jeho nástupcov mnohe polia, ktoré si Šuhajda privlastnil. Mal syna Michala, ktorý sa zučastnil Thököliovej vzbury ako kapitán. Pri v páde do Sliezka a na Moravu nakradol oviec, ktoré dohnal až do Vadičova a rozdal ich miestným luteránom s tou podmienkou aby mu kože vrateli. Po smrti jeho otca prišiel iný pastor mena neznámeho asi v dobe Františka Rákocziho. Dlho sa tu však nezdržal , lebo keď vpadli do zeme Germani a povstanie Rakocziho potlačili bol sem dosadený kňaz katolicky asi v roku 1716, ktorý začal občanov obracať na vieru katolicku. Vtedy si zemania nazad vzali pozemky ktore predtym Luteranskemu pastorovi darovali.
Cintorín
Ešte mnohé storočia pred týmito dobami museli tu žiť ludia , ako nám dokazujú vykopávky na novom cintoríne otvorenom a posvätenom v roku 1933. Pri kopani hrobov nachádzajú hrobári v hlbke asi 50 cm malé popolnice (urny) v ktorých sú ešte zbytky pravdepodobne nedokonala spálenych mrtvol. Bohužial ešte sa im dosial nepodarelo vyzdvihnuť niektore v celosti nakolko je zem tvrdá a kamenista. Jeden gazda nedaleko cintorína objavelpri orani dutý hrob,vyložený kameňom a v tom tri popolnicšé (urny), ale z nevedomosti aj tie prišli nazmar pri odsraňovani kameňa.
Obec má od roku 1933 nový cintorín vedla ktorého je starý založený 1834 a predtým bol cintorín za kostolom asi od roku 1800 jak to dosvedčuje kríž,tabulka s upozornenim a hrbolatý povrch zeme.Predtým pochovaváli okolo kostola dreveneho nachadzajúceho sa asi uprostred obce. Na novom cintoríne postavený je kríž ktorý je zloženy zo dvoch časti : spodná je s pomníka bývaleho Rakusko - Uhorskeho cisára a krala Františka Jozefa I., ktorý stál v záhrade notárskeho domu, ale bol po vyhláseni rep.(republiky) Čsl.(československej)v roku 1918 vyvráteny vrchna časť je s pomníka padlých v prvej svetovej valke ,ktorý stal pred kostolom a bol tež vyvráteny nakolko bola na nom tabulka s menami madarsky napisanymi. Kde stál ešte dosial hlása zaklad v zemi zanechany.
Kostol je v peknom stave. Zasväteny sv. Mikulášovi s troma oltarmy slohu gotickeho.
Prvý kostol bol dreveny v vežou osobitne stojacou , protestantsky nachadzajuci sa jak už bolo spomenute uprostred dediny asi v tych miestach kde sa nachádza betonovy most, asi 300 metrov južne od cintorína. Fara bola niegde v miestach, kde teraz not. úrad bola tiež z dreva.
V roku 1802 bol položený (vyššie uvedené 1. juna 1803!!!???) základ na terajší kostol a spoločne aj na rím.-katol. školu, v roku 1803 bol navezený material a v rokoch 1804 - 1805 bol vystavaný, škola bola drevena.
Dňa 2 jula 1806 vysvetil kostol Varinsky dekan Mikuláš Stanček. Vadičov patril do farnoti varinskej , kostol bol stale udržiavany v dobrom stave zásluhov zbožných ludi a cirkevnych spravcov, ktori dlhe roky travili medzi svojimi veriacimi a aj niektori s nich medzi nimi na starom cintorine odpočívaju.
1. Prvim farárom bol v starom drevenom kostole od roku 1788 františkán Pater Kuba (Jakub) Ciprijan Slander
2. od prveho augusta 1790 tunajší rodák zo zemianskej rodiny Jozef Pongrác ktori bol do tej doby kaplánom v Kotešovej
po nom 8.septembra 1811 Chladecký Ján od 1. augusta 1828 Peškovič - od roku 1843 Jozef Ján Lelkes - od roku 1848 Matyasz Szokott Szentszegekkel
1852 Žuch Martin dekan od roku 1866 Ján Czezel a po nom až do kroku 1871 niekolko správcov sa vimenilo s ktorých posledným bol Paulus Biringer od roku 1871- 1877 Joanes Lerch od roku 1877 Ján Pokorny od roku 1880 Ignác Lemeš 1883 - 1887 Gajdošík 1891 Jakub Prokša 1894 - 1899 Anton Berhely 1900 Michal Bielik rok 1901 - 1928 s Kysuckého Nového Mesta Andrej Majer ktorý bol basnikom pod pseudonymom Dlhomír Poľsky 1928 - 1930 vypomocný kaplan Karol Rumpel a od 12. oktobra 1933 farárom. Po troch rokoch kaplanovania vo Vadičove odišiel na 1 rok do Svederníka za ten čas bol u nas ................... no znovu sa vratil do našej obce pri svojom navrate bola mu postavena brana s privítanim. Ešte tri roky u nas farároval a potom odišiel do farnosti Bitčickej. V roku 1939 prišiel kňaz Felix Mikuš v roku 1939 prišiel L. Nereča. Po ňom Pavol Horváth. V decembri 1960 prišiel Vojtech Štrbák. Ktorý tu aj zomrel a je pochovaný v Považskej Bystrici 1974 21 oktobra.
Kapitola piata
Priatelska dohoda Skrz linaje chotárnej za Lado Horu učinenej pri vatre.
My niže podpísany občania s jednej strany poctivej obce Horno Vadičovskej a s druhej strany poctivej obce Dolno Vadičovskej, že tu s prítomným písmom hodnoverne zoznávame a dosvedčujeme kde koľvek toho v buducnosti vedieť zapotreby bude že majúce my schotárene hory za Lado Horu. Za Lado Horu ale od Malého Príslopa anebožto od Vatry na Vrch Lado Hora nemali sme istej linaje chotarnej. Skrz ktorú mnohe roky medzi sebou sme valčeli,dohadovali sa vadeli ano aj bitky sme medzi sebou robievali. Aby týmto vystupkom protivným a válečnym juž jeden krát se konec učinil a tak dnešny deň to je 9 juliusa roku bežiaceho 1862. Zhromaždili sme sa obe obce na Mali Príslop ku vatre a dali sme sa do priatelskeho a susedskeho rozmluvania jako by sme chtárnu linaj utvoriť mohli. V tomto rozmluvani na Občania HornoVadičovsky odpovedaly sme že neni známa chotárna linaj preto Vy DolnoVadičovsky prisahajte a pokial odprisahate a po prísahe kadial ukažete linaj potial bude s ktorou mi spokojni budeme. A tak stúpeli do prísahy Občania DolnoVadičovsky totišto Ondrej Vnuk richtár rokov majúc 60. Adam Neomány rokov majúc 65. Jano Neomany rokov majuc 55. Adam Bereš rokov majúc 70. Tito Boženíci a Richtár prisahu zložili pri prvom kopci na Malem Príslope na Vatre urobenom s kamenia a zo zeme. Po prisahe išli od tohoto kopca rovno pod Pirť krokov 57, tu sa spravel druhy kopec zo zeme.Od tohoto kopca išli chrastov rovno proti polodňu(juhu) na Velký Príslop krokov 110 tu sa spravel kopec zo zeme. Od tohoto kopca išli Prislopom hrebenom pod chrasť krokov 60, tu sa zo zeme a zo skalia spravel kopec.Od tohoto kopca išli na pravu rukusa krutiaci proti západuslnka pod Vrch Lador Hory na polanu krokov 100 tu sa spravel kopec s kamenia hrubeho. Odialto kráčali na pravu stranu se pohybujucina vrch Laddor Hory krokov 81 na skalu chotarnu na hrebeni.ladohory samorostlu tu na tej skale Kubaščik Adam Kožiak čakanom železným dva kríže vyrúbal a vysekal na znak chtarneho kopca.Timto tehdy spôsobom se linaj a medza chatárna vyrovnala a uskutečnela s ktorou večitý pokoj sa medzi nami stal a utvoril. Po skončeni pritomnej Metacije( vytýčenie??)sme sa obe obce domluveli medzi sebou. Staniva (?) studna s ktorej vyviera čista a užitočna voda na Malem prislope nedaleko vatri v strane chotári DolnoVadičovskem skrz napajania statku HornoVadičovskeho načo obec DolnoVadičovska privolela a slobodne napajanie privolela pre které žadne valčenie žiadne zvady vykriki bytky(bitky) strhnuť sa nesmia a nemajú medzi pastiermi alebo medzi namidvoma Obcamy.(Obcami)
Preto pre stálosť vernosti a hodnovernosti pritome písmo medzi sebousme učinili a pre večitý pokoj aj do protokolu zapisať dali načo sa obe obce podpisujeme a pečiatkami našimi overujeme dane v Hornom Vadičove dna 9. julius 1862 Roku.
Za Obec Horný Vadičov
Pan Pongrác Julius Administrator hôr Obecných
Pan Pongrác Eugenius toho času Pán Richtar
Martinik Štefan boženik
Berešík Jano boženik
Štefan Macek Hajni Duro Kašik Hajni Hrin Matuš - obecny Bízik Jano Hrin - obecny Kačeri Adam kovač Kačerik Jozef Jakubčik Duro Berešik Martin Zajac Duro Pavlusik Duro Polaček Zajac Jano Kubaščik Adam Mikat Duriniak Augustin Kubaščik ADam Kožiak Chalupa Jano Vojáček Harmecky
Jeden za všetkych všetci za jedneho
za tým nasledovala otlačka pečate Horný Vadičov kruhového tvaru: po obvode bol text: WADICSOW GEMEINDE ÜBER
vo vnútri kruhu : OBEC
HORNY
VADICOV
Za Obec Dolny Vadičov
Vnuk Ondrej Richtár prisahajúci
Adam Vnuk starý Richtar prisahajúci
Jano Neomany Zeman prisahajuci
Adam Bereš prisahajuci
Jano Vnuk boženik
Behuň Jano obecný
Tatar Michal
Simon Schalk Administrator hor Dolno Vadičovskych
Jed za všetkych všetci za jedneho
Jozef Androvič - pisatel a požiadany svedok
za tým nasledoval otlačka pečate kruhového tvaru obce Dolný Vadičov: po obvode kruhu: WADICSOW GEMEIDE UNTER
vo vnútri kruhu: OBEC NIŽNI
VADIČOV
Poznamenávam že s týchto všetkých okrem Pongráca Juliusa a Pongráca Eugeniusa taktiež Simona Schalka ( rodom Žid) a Jozef Androviča nigdo okrem týchto spomenutych pisať nevedel.
Opísané 26.XII. 1965 Anton Bella st.
Zapísal 11.1. 2009 Jozef Pavlusík st. (nar.1956)
Kapitola šiesta
Priatelske pokonanie o Močiari Biskovem
v roku 1851 dna 11 augusta
My niže podpísany s jednej strany richtár a úrad poctivej našej osady Prostredný Vadičov a s druhej strany úrad Obce Horny Vadičov. Tu spritomným písmom hodnoverne zeznávame že majúc Biskovci občania Horno Vadičovsky pri rolách svojich urbárskych kúsek močiaru a pasienku ktory pasienok a močiar. Taktiež aj chotár Horno Vadičovsky od chotára Prostredno vadičovskeho Prostredno Vadičovsky od Horno Vadičovskeho počínajuc od studne Matašovej tečie voda Ilovnica až do rieky Vadičovskej dely(delí). Medzi tým skrz ten pasienok a Močiar Biskovsky tak pomenovany od dávnych rokov Prostredno Vadičovci s tými Biskovci robievali rozbroj a válku viedli a sebe si ho privlastnovali. Takéto počínanie viedlo vždy ku krvavým bytkám (bitkám). Tak dna a roku predom spomenutým vyšly (vyšli) sme oba urady aby sa jeden krát poriadok učinil a všetkým zvadám a bytkam ( bitkam) krikom sa vihlo (vyhlo).Na žiadosť tedy Prostredno Vadičovcov a to prisahali dva občania Galierik Jano Biskastarý 40 rokov Jano Biska 38 ročny oba Krest- katolíci nasledovne , a síce že voda počnúc od Matašovej studne všade chotár Horno Vadičovsky od Prostredanskeho dely (delí) od počiatku chotár čo od svojich starých predkov povedome ( povedomie = vedomosť) mali a oni vždy poten (po ten) jarek Ilovnicu svoje role a pasienok majú.Pritom tiež to v prísahe spomenuli že ak čo ked i voda velká otrhla od chotára Horno Vadičovskeho že vždy sa len po ten jarek linaj chotárna ráta a rátať bude naveky.Potejto ( Po tejto) prísahe sme sa obe stranky zriekli že kde bude potrebná hať aby sa bez prekopania kamenca kolo brehu z jedej alebo z druhej strany chotára urobela. Po všetkom sa ten močiar aj s pasienkom kolo vody to je jarku Ilovnica tým Biskom do večitého užitku dal aby uživaly a vladaly bez všetkej roztržitosti chotárnickej.
Pre stálosť vernosti prítomne pismo obe strany sme medzi sebou učinily. Lasku a svornosť medzy (medziň nami učinili obe stránky sme sa podpísaly.(podpísali)
Richtár Horno Vadičovsky Jano Berešik (krížik v krúžku- zrejme podpis!) Kašik Mišo Stefan Martinik (krížik v krúžku)
Adam Sutana (krížik v krúžku) Martýn(Martin) Kubena (krížik v krúžku) obecny Jano Šimik (krížik v krúžku)
Richtár Prostredno Vadičovsky Ján Kubík (krížik v krúžku) Boženici Mišo Králik ( krížik v krúžku) Jano Sedláček obecny Martin Králik Jano Nogáček Sládek Adam ( za všetkými menami krížik v krúžku!) Jozef Androvič viedol zápis.
Záznam o chotáre a vlastníctve pozemkov.
Chotár Horno-Vadičovsky je površkoch a po kopcoch a stráňach rozsiahli ktore sa rozličnymi názviskami menujú. Proti Vychodu má veliky vrch Zlieň väčšinov bukovov chrastov zarasteny. Proti polodňu(na juhu) vrch Požeha tež bukovov chrastov zarasteny ale aj hláne(nezarastené časti- veľké poľany) a zeme ovsené na vrchu má.
Proti západu vrch Pekarka pasienok borovicami zarosnuty proti ale polnoci najvikši v tomto chotari vrch Ladonhora na samom vrchu je skala samorostla vapena a ostatne grune bukovim stromom zarostle.
Chotár tento bol v roku 1850 v mesiaci oktobri najprv dokola krokami obkrokovaný v ktory čas saq i chotárny list alebo Medzepis učinil a v duplovanom odpise napisal jeden pre katastralnu vrchnosť druhy pre obec.
Po tomto sa chotar začal merať v roku 1852 " a meral sa skrz šlapákov domácich". Riadiaci úradník pri tejto robote bol Jozef Androvič organista a učitel tato práca trvala dva roki za tento čas sa napisali dve polohove knihy jedna pre vrchnosť a druhá pre obec ktorá aj v truhle obecnej uložená je tuto robotu potvrdila aj skúška Žilinska a napravila od /Rectificasia/
(rektifikasia = korekcia geometrická) to je popravenie(upravenie) roboty katastrálnej v roku 1858 v mesiaci juli povstalo s tejto pomerácie Chotár Horno - Vadičovsky.
Nový blok - dvojklikom tu zahájite úpravu bloku...
Nový blok - dvojklikom tu zahájite úpravu bloku...